I Still Miss You - Smutné (Larry)

                                                 

 Nieje to nič extra ale snažila som sa :)
                                                                           Song

Rozboľavený pohľad mladého chlapca sa nedal nevšimnúť. Vyžaroval z neho zármutok a žiaľ.   Bolo vidieť, že už dlho sa poriadne nevyspal a nenajedol. Slabol. Chladný vánok mu ovieval tvár a tým sušil horúce slzy, ktoré sa mu pomaly kotúľali po červených lícach.  V ruke niesol kyticu červených ruží. Pre toho, ktorého tak miloval. Kráčal kamennou cestičkou až k bledému náhrobnému kameňu. 

Zadíval sa na zlatý epitaf: „ Len láska zostane, tá smrť nepozná. 1 Kor. 13,8“
             

                                          Louis Tomlinson  *1991 XII 24    †2013 IV 27

Krvou podliate oči presmeroval na zlatý kahanec, v ktorom ešte horela sviečka z jeho včerajšej návštevy. Roztrasenými rukami ho pomaly zodvihol a sviečku sfúkol. Z vrecka jeho čierneho kabátu vytiahol novú . Stačilo jemné škrtnutie zápalkou a oranžový plamienok už znovu osvetľoval biely mramorový náhrobok. Kyticu položil k tým ostatným ružiam, ktoré mu nosil každý deň odkedy ho opustil.
„Ahoj láska“ potichu prehovoril chrapľavým hlasom, „dnes máš narodeniny tak som ti priniesol kyticu červených ruží, ktoré tak veľmi miluješ“ pokračoval sotva počuteľne. Ale on vedel, že on ho počuje a to je dôležité. „Chýbaš mi. Viem, že ti to vravím každý deň ale bolí to. Stále to tak ukrutne bolí,“ hlas sa mu zlomil a znovu sa rozvzlykal, nohy sa mu podlomili a klesol na kolená. Tvár si zahalil rukami a smútku dovolil vyjsť na povrch.

„Zase som spadol. Už nevládzem. Ľudia sa ma pýtajú –O čo ti ide? Prečo si stále zamilovaný?- možno to tak má byť. Možno mám byť sám. Ale ja nechcem byť sám, chcem byť s tebou!“ šepkal pričom jeho slzy voľne padali na zem. „Ešte stále verím, že raz sa otvoria dvere môjho bytu a ty s veľkým úsmevom zakričíš –Som doma!- aj keď si nechcel so mnou bývať. Bol si môj najlepší priateľ no ja som ťa miloval. A viem, že aj ty mňa! Aj keď si hovorieval: „Si ako môj malý braček“ vedel som, že to hovoríš len preto lebo si bol chorý. Nechcel si byť so mnou pretože si sa bál, že keď sa to stane tak mi ublížiš. Lenže to bolo absolútne jedno a ja som ťa už miloval. Keby som mohol aspoň raz ochutnať tvoje horúce pery, dotýkať sa ťa a dávať ti všetku tú lásku čo si zaslúžiš.“ Zo zármutného monológu ho vyrušil šum lístia.

„Harry mali by sme už ísť, začína pršať“ muž tmavšej pokožky s rovnako tmavými očami sa pomaly blížil k vysokému telu kučeravého chlapca. Zdvihol ho za pás a ruku mu prehodil okolo jeho krku. Pomaly sa potácali k čiernemu terénnemu autu.

Zarosené okná mu opäť pripomenuli, že jeseň je už pomaly v polke. Stále ho fascinovalo toto ročné obdobie. Listy menia farbu a opúšťajú svoj strom. Už vedia, že je to ich koniec. Nevyberajú si ho. Je to tak určené osudom. Keby neopadli na jar by nenarástli nové, krásne a čerstvo zelené.  Ľudia zomierajú aby sa mohli narodiť deti. Ale on bol ešte dieťa, 21 ročné dieťa. Podvedome sa usmial nad jeho myšlienkou. No v tom mu došlo..

 „Zayn, nerozlúčil som sa! Otoč sa! “ vyľakaným a zároveň prosebným pohľadom hľadel na vedľa sediaceho chlapca.
„Harry som na diaľnici to sa nedá“ Zayn mu odpovedal ľahostajným tónom. No chlapec s tmavohnedými vyčesanými vlasmi nevedel čo to pre Harryho znamená.
„Vráť sa!“ Harry začal hystericky kričať a metať sa. Rozopol si pás a otvoril dvere. Nemyslel na to čo sa môže stať, potreboval sa s ním rozlúčiť! Nemohol ho nechať samého, bez rozlúčky!   V stotine sekundy ležalo bezvládne telo smutného chlapca na kraji cesty. Nechcel predsa nič zlé iba sa rozlúčiť s osobou, ktorú tak bezhlavo miloval. Kvapky dažďa dopadali na asfaltový povrch zeme, pripomínalo to slávnostné bubnovanie, ktorým sa vítali šľachtický ľudia. Bolo to presne tak, aj Harryho vítali anjeli medzi sebou...