Sedím
na schodoch pri vchode do môjho bytu a čakám kým ráči doraziť pán Styles.
A áno mal pravdu. Bohužiaľ. Teraz 2
týždne musím tráviť s 5 neznámymi chlapmi, ktorých vôbec nepoznám. Ale nerob sa dobre sa tešíš vyškieralo
sa na mňa moje rozkošné vnútorné JA -_- a pritom vôbec nemalo pravdu.
Sedím
v aute s chlapcom, ktorého vidím prvý krát v živote. „Ja som
Louis Tomlinson“ po chvíľke ticha prehovoril. „Ja som Dorothée De La Fontaine,
teší ma pán Tomlinson“ divne na mňa pozrel asi ho prekvapilo to oslovenie ale
ja dávam prednosť skôr vykaniu, nerada si nechávam hovoriť menom od ľudí,
ktorých vôbec nepoznám. Keď sa naňho tak
pozriem vidím v jeho očiach iskri, tento chlapec bude podľa mňa najmladší
srší z neho šibalstvo. Musela som sa usmiať nad mojím rozmýšľaním. „Ehm
slečna Dory? Smiem vás tak volať?“ prikývla som „Ak vám to nevadí mohli by ste
mi tykať, ja preferujem skôr oslovenie Louis a nie pán Tomlinson cítim sa
až moc staro“ nervózne sa zasmial. „Samozrejme tak ja som potom Dory“ usmiala
som sa. No čo mám robiť, títo ľudia v Londýne by si všetci iba tykali.
Moje malinké svedomie iba prekrútilo očami. „Tak sme tu“ zastavili sme pred
nádherným sídlom s nádhernou záhradou a neuveriteľne obrovskou
bránou. Juuuuu vydalo z malých
ústočiek moje svedomíčko a v tvári mu svietil úžas
a nedočkavosť. Tak toto si užijem,
dúfam, že nie sú namyslený, pretože tento dom vyzerá jak dom môjho otca!
A možnože je aj väčší.
Vošli
sme cez veľké drevené vchodové dvere. „Takže..“ prehovoril Louis keď som si
vyzula čižmy. „Toto je môj a Harryho dom, bývajú tu s nami aj Taylor
a moja priateľka Eleonor, s ktorou ťa neskôr zoznámim a odteraz
tu budeš bývať aj ty. Poď ukážem ti tvoju izbu“ zobral kufor a vybral sa
hore schodiskom, ktoré bolo ohradené bielym dreveným zábradlím obtiahnutým
červenými a čiernymi pásikmi. Moja izba bola celá biela, povlečenie na
posteli bolo z bielej saténovej látky a nábytok bol zariadený skôr do
staromódna čo som pri týchto mladých chalanoch nečakala. Louis mi zložil kufre
pri posteľ „Takže môžeš si sem doniesť aké veci chceš napríklad fotografie,
vázy, kvety, obrazy a tak. Potom keď zídeš dole tak pôjdeš rovno po tej
dlhej chodbe a zabočíš doprava a prejdeš pod veľkou čiernou klenbou,
tam ma uvidíš sedieť na sedačke.“ usmial sa a odišiel. Pomaly som si
začala vybaľovať to málo oblečenia čo som si sem doniesla. Oni mi tu dajú
vlastnú izbu a ešte mi aj povie, že si sem môžem doniesť fotky, obrazy
a také veci. Čo si myslia, že na koľko sa sem sťahujem. Som tu len 2
týždne z mesiaca. Ale hreje ma pri srdci, že im na mne tak záleží. „Klop, klop!“ počula som jemné dopadanie
päste na mohutné drevené dvere do izby. „Ďalej..“ odvrátila som zrak od
oblečenia a zamierila k dverám, ktoré sa pomaly ale isto otvárali ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára