Nobody Knows What I Know 8.

hore do izby, ľahla na posteľ kde som konečne mohla snívať o čom chcem.

„Ahoj Paul?“ snažila som sa zakryť prekvapivý tón hlasu. „Čau Dory, asi si čakala niekoho iného ale som tu iba na skok“ sadol si vedľa mňa na stoličku. „Asi som ťa vyrušil pri večery, niekoho čakáš?“ opýtal sa keď zbadal ďalší tanier. „Náhodného hosťa“ zasmiala som sa na svojej hlúposti. Čo som si myslela, že sa Harry vráti? Som sprostá a naivná. „A čo potrebuješ ?“ rýchlo som zmenila tému lebo Paul na mňa zazeral jak na blázna. Ani sa mu nečudujem. Čo za hlupáka prestiera pre “náhodného hosťa“? zase poznamenala moja vnútorná pani a krútila pri tom hlavou. „Ale prišiel som sa ti ešte raz ospravedlniť za Harryho a odkazuje ti, že ho to veľmi mrzí, potom že máš 2 týždne prázdniny a ďalšie 2 týždne v januári chodíš do školy a však prvé 2 februárové týždne ťa tu znova očakávame o ešte doniesol som ti darčeky čo ti posielajú chalani. Harry povedal, že ten od neho je už pod stromčekom.“ snažila som sa spracovať informácie a pomaly prikyvovať hlavou, ale bolo to už asi trochu divné keď moja hlava stále opakovala pohyb dopredu-dozadu a Paul už nič nerozprával. „Oh, aha tak teda ďakujem“ úprimne som sa usmiala zatiaľ čo som vstavala zo stoličky a niesla darčeky pod stromček. „Otvorím si ich až keď prídu“ jemne som sa usmiala keď som pod stromček ukladala malú krabičku. Čo v nej asi bude?  „Tak ja pôjdem aj keby som rád s tebou ostal ale čaká ma žena, maj sa“ zakýval mi a už ho nebolo. S jemným povzdychom som sadla za stôl a pustila sa do jedla. Potom som si pozrela popolušku na internete keďže tu asi tú našu tradičnú slovenskú nepoznajú. Viem rozprávam ako keby som bola Slovenka ale ja sa tak vlastne aj cítim v Paríži som prežila asi tak maximálne nudnú pubertu. Keby nebolo Dominika tak tam trčím od detstva. Ten pocit keď vám niekto tak veľmi chýba, tá strašná bolesť. Dobre sú Vianoce nebudem na to myslieť. Obliekla som si vianočné pyžamko so sobíkmi  a oddala sa ríši snov sama samučičká.

O 6 dní
(Dory bola celý ten čas sama v dome, písala reportáže a robila esej do školy)

„Čo to?!“ vyskočila som z postele keď mi na tvár dopadlo niečo studené. No vyskočila skôr som sa skotúľala a so zalepenými očami hľadala príčinu takého odporného prebudenia. Oči mi zablúdili k dvom postavám, ktoré sa zvierali od smiechu v kŕči. Mám pocit, že zo mňa. Ústa sa mi rozšírili do veľkého úsmevu „Už ste doma?“ dodala som s neskrývanou radosťou. „Predsa sme ťa tu nemohli nechať samu, ešte by si nám ukradla boxerky a predávala ich na internete“ poznamenal vážne Louis. Iba som vytreštila oči a tie dve čudá znovu spustili hurónsky smiech. „Ha,Ha,Ha“ dodala som ironicky a zabuchla sa v kúpeľni. Z vane na mňa vyskočil Harold a nemala som mokré už iba čelo ale celú moju osobu. Začala som vrieskať, kričať a trieskať.
„Ste normálny? To akože už je veľká noc? No nezdá sa mi!“ ziapala som. Bola som vážne vytočená aj keď mi chýbali. Ale toto bolo moc!
„Prepáč“ nahodil psí pohľad Harry. „Vypadni Styles!“ zavrčala som a kopla ho do riti nech si pohne a nešuchce sa.

„Dnes je Silvester“ (budem písať Silvester aj keď oni to volajú inak J ) ziapal Louis a skákal okolo sedačky ako voľajaký malý havo.
„Ideme nakupovať!“ pridal sa k nemu Zayn a už vyťahoval peňaženku.
„Takto tohto sa zriekam, idem spať!“ oznámila som a vyšla

Dorothée Marie De La Fontaine